Ak ste kreatívny autor a využívate 16Personalities na lepšie pochopenie seba, svojich priateľov, milovaných, spolužiakov či kolegov, možno ste sa už zamysleli: Môžem tieto myšlienky využiť aj pri písaní?
Ak áno, pokračujte v čítaní – tento článok je určený práve vám! V tomto šesťdielnom seriáli „Teória osobnosti v písaní fikcie“ preskúmame možnosti a limity aplikovania našej teórie osobnosti na fiktívne postavy: od položenia základov hlbokých a uveriteľných charakterov, cez pochopenie ich motivácií, až po tvorbu prepracovaných zloduchov.
Začnime však ústrednou otázkou: Čo robí fiktívnu postavu zapamätateľnou a pútavou?
Prečo postavy čitateľov očaria
Písaná fikcia nám umožňuje uniknúť do iných svetov a zdieľať činy i pocity postáv, keď prechádzajú príbehom. Príbehy môžu zasiahnuť naše srdce a myseľ tým, že odrážajú naše vlastné hodnoty, skúsenosti či sny a dovoľujú nám užívať si fantázie alebo vnímania, s ktorými sa vieme stotožniť.
Podobne silné však môže byť aj niečo opačné – fikcia nás dokáže ponoriť do sveta nad rámec nás samých, pomôcť nám pochopiť odlišné pohľady a umožniť nám prežiť vzrušenie z vecí, ktoré v bežnom živote nepoznáme. Tieto dimenzie môžu byť úžasné, či už čítame veľkolepé dielo úspešného autora, alebo si svoje predstavy zapisujeme sami.
Jedným z kľúčových prvkov zaujímavého diela sú postavy, ku ktorým si čitateľ môže vytvoriť vzťah a na ktorých mu záleží. Možno sa zdá, že postavy sú niekedy v tieni deja, no spomeňme si na filmovú fikciu: Prečo venujú herci toľko úsilia reči tela, výrazom tváre či intonácii hlasu? Pretože tým vtiahnu divákov do deja.
Písaná fikcia väčšinou tieto vizuálne prvky presne neurčuje, a tak čitateľom umožňuje aktívne sa podieľať na príbehu a vytvárať si vlastnú predstavu o postavách. Každý čitateľ má svoju jedinečnú fantáziu – a práve v tom spočíva čaro literatúry.
Dôležitosť konzistentných postáv
Predstavivosť čitateľov zbavuje autorov povinnosti vytvárať detailné opisy postáv, no zároveň prináša nové možnosti i zodpovednosť. Samotné postavy musia podnecovať fantáziu – nie ju obmedzovať. Autor môže načrtnúť svoju víziu dostatočne na to, aby ju vyjadril, no nie natoľko, aby čitateľa „zviazal“ v portréte. Mal by dať priestor, aby sa čitateľ do postáv mohol vžiť a lepšie ich pochopiť.
Bez ohľadu na prostredie či dej sú postavy nástrojom, pomocou ktorého autor komunikuje so čitateľom ľudské správanie a prežívanie. Nech už je zámer príbehu akýkoľvek – vyvolať napätie, obdiv, súcit, hrôzu či vzrušenie – postavy sa stávajú rozšírením ľudskosti čitateľa. Ako keby sa časť jeho mysle a tela preniesla do fikcie. Postavy sa takmer menia na zmyslové orgány čitateľa, ktorý začína spolu s nimi cítiť a prežívať.
Takéto prepojenie sa dá dosiahnuť omnoho ľahšie, ak sú fiktívne postavy konzistentné – čitateľ sa len ťažko stotožní s postavou, ktorá koná chaoticky, lebo je to odlišné od jeho vlastného prežívania. Postavy, ktoré reagujú najmä na vonkajšie okolnosti a nie na reálne vnútorné motivácie, pôsobia často skôr nejasne ako živo, skôr všeobecne ako individuálne. Silné postavy majú vlastný systém pravidiel a ak ich porušia, môže to čitateľa pomýliť a vytrhnúť ho z deja, ktorý by ho inak pohltil.
Realistický systém
Hlboké postavy robia príbehy návykovejšími – a ešte zaujímavejšie je, že môžu pomáhať samotným autorom pri tvorbe. Predstavme si na chvíľu fiktívne postavy a ich interakcie ako auto s technickými problémami – to pozná nejeden autor. Tak ako šikovný mechanik vymení nefunkčné súčiastky, aby auto jazdilo, tak aj zručný autor dokáže nahradiť časti príbehu. No inžinier, ktorý má detailné znalosti o dizajne auta, vie dokonca predvídať či upravovať jeho funkcie. Ak má autor rovnako podrobné vedomosti o osobnostiach svojich postáv, dokáže vytvárať nielen uveriteľné, ale aj komplexné príbehy, predvídať, ako sa známe povahové črty postáv spoja so situáciami a inými postavami.
Rozhodnutie podrobne si rozpracovať charaktery však autorovi automaticky neposkytne všetky potrebné nástroje. Môže si však vypomôcť existujúcimi systémami. Napríklad niektorí autori stredovekej fantasy používajú na vytváranie postáv pravidlá hry na hrdinov Dungeons & Dragons. Tento systém je síce v danom žánri užitočný, ale nezahrnuje kľúčové prvky osobnosti, takže autori si ich musia dotvárať sami.
Teória typov osobnosti však môže v tomto prípade vystúpiť ako rytier v žiarivej zbroji a zachrániť nás pred mdlými postavami, nevýrazne morálnymi hrdinami či predvídateľnými záporákmi s povestnými fúzmi. Naša na výskume založená teória typov osobnosti je pre autorov mimoriadne užitočným nástrojom na definovanie, pochopenie aj opis vlastných postáv. Na rozdiel od toho, čo by si niekto mohol myslieť, takýto systém nemusí tvorbu obmedzovať – možnosti kreativity naopak rozširuje. O tom však viac neskôr.
Fiktívni autori majú v hlave mnoho aspektov: prostredia, dej, postavy, rytmus a podobne. Teória typov osobnosti môže v tomto procese tvorby sprevádzať a nenásilne navigovať. Nemusí pritom výrazne obmedzovať akcie postavy, keďže typ osobnosti predstavuje v skutočnosti širokú kategóriu mnohých jemných čŕt, aké skutoční ľudia majú. Autorovi však môže pomôcť vykresliť dôvody konania postáv až znepokojivo realisticky.
Používanie našich 16 typov osobností, vrátane identitných rysov, ako základných šablón pri tvorbe postáv, môže autorovi značne uľahčiť prácu oproti ich vymýšľaniu úplne od nuly. Každý typ osobnosti, akokoľvek široký je, má typické spôsoby správania, ktoré sa pravdepodobne prejavia v interakciách postavy so svetom okolo, s inými postavami i so sebou samou. Teória typov môže autorom ponúknuť aj náhľad do typických životných dráh – osobných, spoločenských i pracovných – pre konkrétne typy osobnosti, čo môže inšpirovať zápletky hladko nadväzujúce na charaktery.
Keď si ľudia čítajú o type osobnosti na našej stránke, mnohí si povedia: Poznám niekoho presne takého! alebo To je o mne. Rovnako, ak autor vedome a s citom formuje postavy podľa typov osobnosti, čitateľ má pocit, že sú ako skutoční ľudia – a práve to je zlatý grál písania.
Ďalšie časti na čítanie
Pozrite si ďalšie časti nášho seriálu o písaní fikcie:
Teória osobnosti v písaní fikcie II: Využitie teórie typov
Teória osobnosti v písaní fikcie III: Hranice a porušovanie pravidiel
Teória osobnosti v písaní fikcie IV: Hĺbka zla – „Zloduchovia“
Teória osobnosti v písaní fikcie V: Písanie pre čitateľov rôznych typov osobnosti
Teória osobnosti v písaní fikcie VI: Rozširovanie príťažlivosti